Pekný štvrtkový podvečer prajeme.
Je to už mesiac, čo ste od nás nepočuli žiadne novinky a preto sa všetkým vám, ktorí pravidelne sledujete naše pokroky hlboko ospravedlňujeme. Ale viete, vždy a za každých okolností sa nájde nejaké ale... a tu je to naše.
Za uplynulý mesiac sme boli vo Švajčiarsku 2-krát a medzi týmito našimi výletmi sme si ešte spravili jeden neplánovaný liečebno-relaxačný pobyt v Nitrianskej nemocnici. Po prepustení sa na nás prilepil ešte jeden nezvaný hosť a tak sme si do ďalšieho odchodu nenašli čas na aktualizáciu našej stránky. To samozrejme nič nemení na fakte, že máme kopu noviniek, s ktorými sa hneď po našom dnešnom návrate ideme podeliť.
Začneme chronologicky:
Zákrok z 26.4. v Lausanne ukázal, že Elenke našťastie od marcového vysadenia lokálnej chemoterapie opäť nenarástli žiadne nové nádory. V pravom oku bol však naďalej jeden nádor blízko očného nervu a aby nenarobil žiadnu galibu, vrátiť sme sa mali hneď o 2 týždne. Spomínaný liečebno-relaxačný pobyt nás trošku zdržal a tak mala Elenka zákrok včera, 16.4. Tak ako vždy, s napätím sme očakávali, čo nové sa v Elenkinych očkách udialo a s radosťou môžme oznámiť, že NIČ zlé sa nestalo. V priebehu 3 týždňov nenarástli žiadne nové nádory a zdá sa, že aj ten najrizikovejší v blízkosti očného nervu vzdal svoj boj. Počas 30 minutového zákroku bolo preliečených ešte niekoľko menších miest ale v globále tak krátko naša Elenka na sále ešte nebola. Samozrejme so všetkých dobrých správ sa tešíme, napriek tomu ostávame nohami pevne na zemi. Ešte nie sme na konci našej vojny, ale chuť bojovať sa stupňuje. Táto chuť rastie z veľkej mieri aj vďaka poisťovni DOVERA, ktorá nás opäť nesmierne podržala a na ďalších 6 mesiacov nám predĺžila certifikát potrebný pre liečbu v zahraničí. ĎAKUJEME VEĽMI PEKNE!
A aby dobrých správ nebolo málo, tak minulý týždeň sme oslávili prvý rok a z nášho bábätka sa pomaly stáva občan chodec. S pomocou mami a tata prejdeme pár metrov už po vlastných, máme nové zúbky, dlhšie vlásky (pomaly na pukačky) a nad všetkým novým, čo v byte nájdeme hííííkame a jejkáááme... Prosto naďalej platí, pri tomto dieťati je ťažké byť rodičom, lebo človek by ho najradšej zjedol :)
Pozdravujeme a bozkávame
Dicovci
Je to už mesiac, čo ste od nás nepočuli žiadne novinky a preto sa všetkým vám, ktorí pravidelne sledujete naše pokroky hlboko ospravedlňujeme. Ale viete, vždy a za každých okolností sa nájde nejaké ale... a tu je to naše.
Za uplynulý mesiac sme boli vo Švajčiarsku 2-krát a medzi týmito našimi výletmi sme si ešte spravili jeden neplánovaný liečebno-relaxačný pobyt v Nitrianskej nemocnici. Po prepustení sa na nás prilepil ešte jeden nezvaný hosť a tak sme si do ďalšieho odchodu nenašli čas na aktualizáciu našej stránky. To samozrejme nič nemení na fakte, že máme kopu noviniek, s ktorými sa hneď po našom dnešnom návrate ideme podeliť.
Začneme chronologicky:
Zákrok z 26.4. v Lausanne ukázal, že Elenke našťastie od marcového vysadenia lokálnej chemoterapie opäť nenarástli žiadne nové nádory. V pravom oku bol však naďalej jeden nádor blízko očného nervu a aby nenarobil žiadnu galibu, vrátiť sme sa mali hneď o 2 týždne. Spomínaný liečebno-relaxačný pobyt nás trošku zdržal a tak mala Elenka zákrok včera, 16.4. Tak ako vždy, s napätím sme očakávali, čo nové sa v Elenkinych očkách udialo a s radosťou môžme oznámiť, že NIČ zlé sa nestalo. V priebehu 3 týždňov nenarástli žiadne nové nádory a zdá sa, že aj ten najrizikovejší v blízkosti očného nervu vzdal svoj boj. Počas 30 minutového zákroku bolo preliečených ešte niekoľko menších miest ale v globále tak krátko naša Elenka na sále ešte nebola. Samozrejme so všetkých dobrých správ sa tešíme, napriek tomu ostávame nohami pevne na zemi. Ešte nie sme na konci našej vojny, ale chuť bojovať sa stupňuje. Táto chuť rastie z veľkej mieri aj vďaka poisťovni DOVERA, ktorá nás opäť nesmierne podržala a na ďalších 6 mesiacov nám predĺžila certifikát potrebný pre liečbu v zahraničí. ĎAKUJEME VEĽMI PEKNE!
A aby dobrých správ nebolo málo, tak minulý týždeň sme oslávili prvý rok a z nášho bábätka sa pomaly stáva občan chodec. S pomocou mami a tata prejdeme pár metrov už po vlastných, máme nové zúbky, dlhšie vlásky (pomaly na pukačky) a nad všetkým novým, čo v byte nájdeme hííííkame a jejkáááme... Prosto naďalej platí, pri tomto dieťati je ťažké byť rodičom, lebo človek by ho najradšej zjedol :)
Pozdravujeme a bozkávame
Dicovci