Krásny jesenný deň, priatelia.
Pomaly a isto sa nám končí počasím určite vydarený október a tak Vám prinášame novinky z našich liečebných pobytov vo Švajčiarsku. V tomto mesiaci sme boli v Lausanne opäť dvakrát. Počas oboch návštev muselo byť liečené len pravé očko. Ľavé bolo ako obvykle pokojnejšie a zákroky, ktoré boli na ňom vykonané boli robené len na preliečenie. Na druhej strane nádory v pravom oku sa predsa len rozhodli, že pokoj nedajú a poslúchať nebudú. Síce nám za tento mesiac nevyrástli žiadne nové ale 7 starých nádorov posledná terapia nezničila. Samozrejme túto "neposlušnosť nezvaných hostí" akceptovať nemienime a naďalej pokračujeme v liečbe. Teraz máme opäť pár dní na oddych a počas novembrovej kontroly sa rozhodne, čo ďalej. Raz bude musieť niekto v tomto boji ustúpiť ale my, Dicovci, to isto v pláne nemáme. S rovnakým odhodlaním a s vierou v Elenkine víťazstvo ideme aj po roku ďalej.
Áno, áno, dobre čítate. Už je to jeden rok, čo sa poznáme a s tým súvisí aj názov dnešného blogu. Takto pred rokom sme sa prvý krát stretli "na sieti" a tak nám všetkým blahoželám k tomuto sviatku. Myslím to vážne, tieto dni sú pre mňa sviatkom, pretože v mojich očiach sa v prvom rade spojila kopa dobrých ľudí. Je síce pravda, že dôvod, prečo sa tak stalo mi radosť nerobí ale že VÁS dnes "poznám" a zakaždým môžem informovať o našich pokrokoch za zdravím ma teší omnoho viac. Je pravda, že za celý ten rok sme boli vo Švajčiarsku mnohokrát a počet kilometrov medzi Lausanne - Nitra tam a späť by sa dal už aj speňažiť. To však nemení nič na fakte, že nám to stojí za to a že nič z toho by bez vašej ochoty pomôcť nebolo.
No a ešte v skratke k Elenke. Tak tej sa darí celkom dobre. Je to krásny smejko tvrdohlavý. Taká najväčšia októbrová novinka v jej svete je, že po zvládnutých slovách ako ťava, tiger a kaka sme sa konečne dopracovali k mnou dlho očakávanému "mama". Po 17-tich mesiacoch sme sa dostali na tento vyšší level a 3 dni veselo po byte po mne pokrikuje mama. Tak sa teším a užívam si toho môjho ľumpíka.
Pozdravujeme Vás všetkých a do skorého videnia
Dicovci
Pomaly a isto sa nám končí počasím určite vydarený október a tak Vám prinášame novinky z našich liečebných pobytov vo Švajčiarsku. V tomto mesiaci sme boli v Lausanne opäť dvakrát. Počas oboch návštev muselo byť liečené len pravé očko. Ľavé bolo ako obvykle pokojnejšie a zákroky, ktoré boli na ňom vykonané boli robené len na preliečenie. Na druhej strane nádory v pravom oku sa predsa len rozhodli, že pokoj nedajú a poslúchať nebudú. Síce nám za tento mesiac nevyrástli žiadne nové ale 7 starých nádorov posledná terapia nezničila. Samozrejme túto "neposlušnosť nezvaných hostí" akceptovať nemienime a naďalej pokračujeme v liečbe. Teraz máme opäť pár dní na oddych a počas novembrovej kontroly sa rozhodne, čo ďalej. Raz bude musieť niekto v tomto boji ustúpiť ale my, Dicovci, to isto v pláne nemáme. S rovnakým odhodlaním a s vierou v Elenkine víťazstvo ideme aj po roku ďalej.
Áno, áno, dobre čítate. Už je to jeden rok, čo sa poznáme a s tým súvisí aj názov dnešného blogu. Takto pred rokom sme sa prvý krát stretli "na sieti" a tak nám všetkým blahoželám k tomuto sviatku. Myslím to vážne, tieto dni sú pre mňa sviatkom, pretože v mojich očiach sa v prvom rade spojila kopa dobrých ľudí. Je síce pravda, že dôvod, prečo sa tak stalo mi radosť nerobí ale že VÁS dnes "poznám" a zakaždým môžem informovať o našich pokrokoch za zdravím ma teší omnoho viac. Je pravda, že za celý ten rok sme boli vo Švajčiarsku mnohokrát a počet kilometrov medzi Lausanne - Nitra tam a späť by sa dal už aj speňažiť. To však nemení nič na fakte, že nám to stojí za to a že nič z toho by bez vašej ochoty pomôcť nebolo.
No a ešte v skratke k Elenke. Tak tej sa darí celkom dobre. Je to krásny smejko tvrdohlavý. Taká najväčšia októbrová novinka v jej svete je, že po zvládnutých slovách ako ťava, tiger a kaka sme sa konečne dopracovali k mnou dlho očakávanému "mama". Po 17-tich mesiacoch sme sa dostali na tento vyšší level a 3 dni veselo po byte po mne pokrikuje mama. Tak sa teším a užívam si toho môjho ľumpíka.
Pozdravujeme Vás všetkých a do skorého videnia
Dicovci