Milí priatelia.
Dnes cítim veľký rešpekt, voči každému slovu, ktoré zvolím a napíšem, pretože dnes musí byť tých slov tak práve akurát. Mám pocit mierneho déjà vu, ako keď som Vám prvý krát predstavila našu Elenku. Opatrne som stláčala kláves za klávesom, hľadala tie správne slová. „Len nebuď príliš patetická, len netlač príliš na city“, vravela som si vtedy a opakujem si to aj dnes. V živote však prídu chvíle, keď ide všetok rozum bokom a ostáva už len srdce na dlani. Moji drahí, nech sa páči, tu ho máte.
Na dnešnej kontrole u detského oftamológa zaznela od našej lekárky veta z kategórie „priam vymodlených“ a síce: „Priatelia, v ľavom oku vidím novú makulu“.
Bože zlatý, všetci drahí známi neznámi, kričím to s radosťou do celého sveta. Naša Elenka novú makulu a to je viac než dobré. Ide totiž o malú žltú bodku v oku človeka, vďaka ktorej číta, zaostuje a pod. Bohužiaľ, rakovina u našej Elenky udrela rýchlo a zostra. Nádory v očkách boli veľmi veľké a vyrastali priamo z oboch makúl, čím ich nenávratne zničili. Vtedy, pred šiestimi rokmi som prosila Boha, nech vidí aspoň trošku. Nech pozná aspoň naše tváre, vidí farby jara, leta, jesene. Sľúbila som jej a sľúbila som sebe, že urobíme všetko, hoci aj hlavou múr prebijeme ale nájdeme cestu, ako jej pomôcť. A tak sme sa s vami zoznámili. Keď sa na mňa Elenka prvý krát usmiala, mala 8 mesiacov. Prisahám, ešte tri dni som chodila 5 centimetrov nad zemou a bola som šťastná. Moje bábätko sa na mňa usmialo, moje dieťa ma videlo. Bože, to bol pocit. Obrovský, čarovný, nezabudnuteľný. Ale presne ako sa hovorí, s vínom rastie chuť a tak sa postupne zvyšovali aj moje nároky. Od prvých prísľubov: „Budem tvojimi očami na tejto zemi“, som si jedného dňa povedala: „Dáme 15 metrov do diaľky a skúsime si vypracovať aj novú makulu. Aspoň jednu.“ Bolo to taká moja tajná méta. Myslím, že o nej ani Tato nevedel. Každý deň, vždy keď sa dalo, to dieťa tvrdo pracovalo a verte mi, naozaj to nemala jednoduché. Koľko krát sa hnevala a mala dosť, no aj napriek tomu sa po chvíli otriasla a skúšala to odznova. To, čo teraz poviem, myslím naozaj úprimne. Hlboko sa skláňam pred tým malým človekom. Je mi veľkým vzorom. Dostala som tú veľkú výsadu sledovať jej úspechy, pokroky, nové rozmery, ktoré prekonáva. Je to pre mňa veľká škola života.
Moji drahí, cítim sa šťastná, tak pokorne šťastná. Keď sa pozriem späť, na celé tie roky našej korešpondencie, zdá sa mi, ako keby ma ten“ Veľký smútok“ a žiaľ ani nikdy negniavil. Pomaly, potrošku ale vždy s nádejou ideme našimi životmi. Smutné správy striedajú tie lepšie. Chvíľu sa vám zdá, že toto už nerozchodíte a hneď nato sa vám odkryje úplne nová dimenzia. Nová cesta, nový dôvod, nový spôsob ako. Presne takto sme sa cítili po poslednej kontrole v Lausanne. Lekárom sa totiž zazdalo, že niečo vidia v pravom oku. Čas ostal stáť. Hneď na druhý deň ju v rámci svojej obedňajšej prestávky brali na starú známu operačku do narkózy. Našťastie to bol len planý poplach ale poviem Vám, tých dvanásť hodín čakania bolo hrozných. Aj keď si stále opakujete, ešte nikto nič nepotvrdil, ešte stále je tu nádej, tak ten príbeh, ktorý ste už raz zažili vám ide pred očami. Znova by ste dali a sľúbili všetko na svete, len aby ste ochránili vaše dieťatko. Nech len jeho život ide obyčajne detsky ďalej. Jaj, bola to obrovská úľava, keď vyšli von a povedali, že je všetko v poriadku. Ani sa to nedá opísať. A pretože som si na začiatku som si sľúbila, že nebudem príliš patetická a nebudem hrať na city, tak sa o to ani nebudem pokúšať. Radšej Vám opíšem iný príbeh, omnoho veselší, ktorí sa mi nedávno taktiež stal. Bude to pozitívna čerešnička dnešného blogu o veľkosti ľudského srdca a preto si dovolím byť veľmi konkrétna.
Tak si to predstavte... Ja som stretla skupinku ľudí „dobrom šľahnutých“. Ide konkrétne o spoločnosť Nasso.sk, o pána konateľa a veľmi príjemný tím ľudí okolo neho. Títo mílí občania nám, resp.našej Elenke ponúkli, rastúci stolík. Ten sa dá nakloniť, aby sa nemusela tak veľmi hrbiť, keď tak pilne cvičí na očká. A pozor, to nie je všetko. Elenka taktiež dostane aj ergonomickú stoličku, ktorá jej pomôže k lepšiemu sedeniu, aby sa k jej hlavnej diagnóze nepridružovali problémy s pohybovým aparátom. To všetko za veľmi rozumnú cenu, za čo veľmi pekne ďakujeme. Ešte to doma síce nemáme, ale reálne sme tie veci už ovoňali a ocapkali a sú skvelé. Nielenže vyzerajú veľmi pekne, ale aj prudko trvácne. Podľa odhadu skúsenej matky, nezničí ich ani kreativita vyššieho počtu detí. Veď sú vyrobené u nás doma, na Slovensku, ľuďmi, ktorí majú veľké srdcia a vážia si zdravie nadovšetko. Spočítané, znásobené, v živote stretávam kopa skvelých ľudí.
Ľudmila
PS: Milí Bože, pomôž mi dosiahnuť tú novú métu, o ktorej som Ti minule hovorila.
Dnes cítim veľký rešpekt, voči každému slovu, ktoré zvolím a napíšem, pretože dnes musí byť tých slov tak práve akurát. Mám pocit mierneho déjà vu, ako keď som Vám prvý krát predstavila našu Elenku. Opatrne som stláčala kláves za klávesom, hľadala tie správne slová. „Len nebuď príliš patetická, len netlač príliš na city“, vravela som si vtedy a opakujem si to aj dnes. V živote však prídu chvíle, keď ide všetok rozum bokom a ostáva už len srdce na dlani. Moji drahí, nech sa páči, tu ho máte.
Na dnešnej kontrole u detského oftamológa zaznela od našej lekárky veta z kategórie „priam vymodlených“ a síce: „Priatelia, v ľavom oku vidím novú makulu“.
Bože zlatý, všetci drahí známi neznámi, kričím to s radosťou do celého sveta. Naša Elenka novú makulu a to je viac než dobré. Ide totiž o malú žltú bodku v oku človeka, vďaka ktorej číta, zaostuje a pod. Bohužiaľ, rakovina u našej Elenky udrela rýchlo a zostra. Nádory v očkách boli veľmi veľké a vyrastali priamo z oboch makúl, čím ich nenávratne zničili. Vtedy, pred šiestimi rokmi som prosila Boha, nech vidí aspoň trošku. Nech pozná aspoň naše tváre, vidí farby jara, leta, jesene. Sľúbila som jej a sľúbila som sebe, že urobíme všetko, hoci aj hlavou múr prebijeme ale nájdeme cestu, ako jej pomôcť. A tak sme sa s vami zoznámili. Keď sa na mňa Elenka prvý krát usmiala, mala 8 mesiacov. Prisahám, ešte tri dni som chodila 5 centimetrov nad zemou a bola som šťastná. Moje bábätko sa na mňa usmialo, moje dieťa ma videlo. Bože, to bol pocit. Obrovský, čarovný, nezabudnuteľný. Ale presne ako sa hovorí, s vínom rastie chuť a tak sa postupne zvyšovali aj moje nároky. Od prvých prísľubov: „Budem tvojimi očami na tejto zemi“, som si jedného dňa povedala: „Dáme 15 metrov do diaľky a skúsime si vypracovať aj novú makulu. Aspoň jednu.“ Bolo to taká moja tajná méta. Myslím, že o nej ani Tato nevedel. Každý deň, vždy keď sa dalo, to dieťa tvrdo pracovalo a verte mi, naozaj to nemala jednoduché. Koľko krát sa hnevala a mala dosť, no aj napriek tomu sa po chvíli otriasla a skúšala to odznova. To, čo teraz poviem, myslím naozaj úprimne. Hlboko sa skláňam pred tým malým človekom. Je mi veľkým vzorom. Dostala som tú veľkú výsadu sledovať jej úspechy, pokroky, nové rozmery, ktoré prekonáva. Je to pre mňa veľká škola života.
Moji drahí, cítim sa šťastná, tak pokorne šťastná. Keď sa pozriem späť, na celé tie roky našej korešpondencie, zdá sa mi, ako keby ma ten“ Veľký smútok“ a žiaľ ani nikdy negniavil. Pomaly, potrošku ale vždy s nádejou ideme našimi životmi. Smutné správy striedajú tie lepšie. Chvíľu sa vám zdá, že toto už nerozchodíte a hneď nato sa vám odkryje úplne nová dimenzia. Nová cesta, nový dôvod, nový spôsob ako. Presne takto sme sa cítili po poslednej kontrole v Lausanne. Lekárom sa totiž zazdalo, že niečo vidia v pravom oku. Čas ostal stáť. Hneď na druhý deň ju v rámci svojej obedňajšej prestávky brali na starú známu operačku do narkózy. Našťastie to bol len planý poplach ale poviem Vám, tých dvanásť hodín čakania bolo hrozných. Aj keď si stále opakujete, ešte nikto nič nepotvrdil, ešte stále je tu nádej, tak ten príbeh, ktorý ste už raz zažili vám ide pred očami. Znova by ste dali a sľúbili všetko na svete, len aby ste ochránili vaše dieťatko. Nech len jeho život ide obyčajne detsky ďalej. Jaj, bola to obrovská úľava, keď vyšli von a povedali, že je všetko v poriadku. Ani sa to nedá opísať. A pretože som si na začiatku som si sľúbila, že nebudem príliš patetická a nebudem hrať na city, tak sa o to ani nebudem pokúšať. Radšej Vám opíšem iný príbeh, omnoho veselší, ktorí sa mi nedávno taktiež stal. Bude to pozitívna čerešnička dnešného blogu o veľkosti ľudského srdca a preto si dovolím byť veľmi konkrétna.
Tak si to predstavte... Ja som stretla skupinku ľudí „dobrom šľahnutých“. Ide konkrétne o spoločnosť Nasso.sk, o pána konateľa a veľmi príjemný tím ľudí okolo neho. Títo mílí občania nám, resp.našej Elenke ponúkli, rastúci stolík. Ten sa dá nakloniť, aby sa nemusela tak veľmi hrbiť, keď tak pilne cvičí na očká. A pozor, to nie je všetko. Elenka taktiež dostane aj ergonomickú stoličku, ktorá jej pomôže k lepšiemu sedeniu, aby sa k jej hlavnej diagnóze nepridružovali problémy s pohybovým aparátom. To všetko za veľmi rozumnú cenu, za čo veľmi pekne ďakujeme. Ešte to doma síce nemáme, ale reálne sme tie veci už ovoňali a ocapkali a sú skvelé. Nielenže vyzerajú veľmi pekne, ale aj prudko trvácne. Podľa odhadu skúsenej matky, nezničí ich ani kreativita vyššieho počtu detí. Veď sú vyrobené u nás doma, na Slovensku, ľuďmi, ktorí majú veľké srdcia a vážia si zdravie nadovšetko. Spočítané, znásobené, v živote stretávam kopa skvelých ľudí.
Ľudmila
PS: Milí Bože, pomôž mi dosiahnuť tú novú métu, o ktorej som Ti minule hovorila.